VIANOCE a ich história

Komunálne voľby 2018
21. novembra 2018
Umrel náš rodák Ján Bosák
30. decembra 2018

Vianoce a história,

Ozdobený stromček pochádza z Nemecka

História vianočného stromčeka, obľúbeného na celom svete, sa začala písať v nemeckom protestantskom prostredí. Prvá písomná zmienka o stavaní ozdobeného stromčeka pochádza z roku 1507 od kazateľa Geislera z Alsaska. Johann Wolfgang Goethe opisuje stromček u strýka v roku 1765. V roku 1815 sa spomína prvý stromček v Gdaňsku, v roku 1817 vo Viedni, v roku 1819 v Budíne, v roku 1837 v Paríži, v roku 1828 vo Westminsterskom paláci v Londýne a v roku 1833 v Ríme. Pôvod vianočného stromčeka však nie je biblický ani kresťanský – siaha azda až k rímskym oslavám slnovratu – Saturnáliám. Akýmsi pokusom o jeho biblické zdôvodnenie boli slová proroka Ozeáša „Ja som ako zelený cyprus, tvoje ovocie pochádza odo mňa“.

Na naše územie sa tradícia zdobiť vianočný stromček dostala až koncom 18. storočia z Nemecka. Najprv sa udomácnil v mestskom prostredí a až koncom 19. storočia začal prenikať na vidiek. Na východné Slovensko sa dostal dokonca až medzi vojnami. Dovtedy sa v izbách vešali rôzne slamené predmety, snopy obilia a zelené vetvičky. Aj stromček býval spočiatku zavesený v kúte alebo v strede izby vrcholcom k zemi. Jednoznačnú príčinu, prečo sa práve ihličnatý stromček stal symbolom Vianoc, nepoznáme. Isté však je, že je s nimi spätý veľmi pevne. Zdobia ho aj ateisti, výnimku tvoria iba Svedkovia Jehovovi, ktorí neuznávajú žiadne sviatky.

V ľudových obradoch symbolizovala zeleň zrod nového života. Stromy požívali veľkú úctu. Pripisovala sa im schopnosť zaháňať zlých duchov, až do stredoveku sa pod stromy pochovávalo, zelenými vetvičkami sa hľadali poklady a zaháňali bosorky. To však súviselo skôr s poverami vo vidieckom prostredí, kam vianočný stromček prenikol až neskôr. Jeho tradíciu založilo mesto ako výsledok estetizácie sviatočného obradu. Dedina obohatila estetickú funkciu stromčeka stotožnením so svojimi magickými úkonmi. V ľudovom prostredí sa zdobil najrôznejšími plodmi: jabĺčkami, orechmi, venčekmi zo strukovín, obilnými snopmi alebo koláčikmi. Vo východných lokalitách vyjadroval blížiacu sa jar, a preto naň pripevňovali vtáčiky zo slamy alebo cesta a výdušky vajíčok. Symboliku bohatstva a hospodárskeho zdaru prekryla v niektorých oblastiach liečebná funkcia. Na východnom Slovensku chránil prút z vianočného stromčeka dobytok pred vorožilami – strigami a zvieratá sa ním vyháňali na prvú pašu. 
zdroj: SITA

Tajomstvo Vianoc súvisí s prvým hriechom

Na Štedrý deň slávia meniny Adam a Eva. Pamiatka prarodičov pripomína prvý hriech a jeho následky, ale aj nádej na spásu. V Biblii sa uvádza, že Boh stvoril človeka ako vrchol tvorstva na svoj obraz. Znamená to, že ako jediné stvorenie ho obdaril dušou a slobodnou vôľou. Keď videl, že Adam nemá medzi ostatnými živočíchmi partnera, stvoril mu Evu a rozkázal im množiť sa a podmaniť si Zem. Prví ľudia boli dokonalí, bez náklonnosti k hriechu. Nemali zomrieť, ale plynulo prejsť do večnej blaženosti. Aby si však túto blaženosť zaslúžili a sami sa rozhodli pre Boha, dostali slobodnú vôľu a zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla. Diabol, čiže padlý anjel, ktorý za svoju vzburu voči Bohu už dostal večný trest, ľuďom závidel. Oklamal Evu a naviedol ju prestúpiť Boží zákaz a ona naviedla na hriech aj Adama. Ľudia stratili nevinnosť, čo Biblia vyjadruje slovami „zbadali, že sú nahí“. Boh všetkých účastníkov hriechu potrestal. Preklial hada, žene predpovedal pôrodné bolesti a večnú nenaplnenú túžbu po mužovi, ktorý bude nad ňou vládnuť, a Adam ako zástupca ľudstva mal spoznať námahu, spojenú s dorábaním chleba. Hlavným trestom však bola strata spojenia s Bohom. Ale spravodlivý sudca zároveň prejavil svoje milosrdenstvo a prisľúbil ľudstvu vykupiteľa. Súvis medzi prvým hriechom a vykúpením z neho – čiže aj medzi udalosťou z raja a Vianocami – zdôrazňuje pomenovanie Ježiša Krista „posledným Adamom“ a jeho matky Márie „druhou Evou“. Eva je matkou prirodzeného života ľudstva, Mária zas duchovného života vykúpených. Prvý Adam symbolizuje ľudskú slabosť a hriešnosť, Ježiš Kristus víťazstvo nad smrťou a spásu. O živote Adama a Evy po vyhnaní z raja sa Biblia nezmieňuje. Spomína iba ich synov a dcéry, z ktorých menuje troch – Kaina, Ábela, ktorého Kain zabil, a Seta, náhradu za Ábela. Cirkev zachovala tradíciu o bohumilom živote Adama a Evy, na východe sa dokonca uctievajú ako svätí.  
zdroj: SITA

Magické vianočné obrady mali zabezpečiť hospodársky úspech

Vianoce boli až do 16. storočia zároveň novoročnou oslavou, pretože 1. január sa chápal len ako ôsmy deň vianočný. Začínal sa nimi nový hospodársky rok, a preto boli popretkávané množstvom magických úkonov, ktoré mali zabezpečovať prosperitu hospodárstva a rodiny. Ľud veril, že „tak ako bolo cez Vianoce, bude aj po celý rok“. Po dedine chodili mládenci v maskách kozy alebo býka s magickou plodonosnou funkciou. Symbolizovali potenciu a počas výstupu v každom dome sa vyváľali v hnoji alebo na zemi, čím jej odovzdali silu svojej plodnosti. Dôležitým predmetom plodonosnej mágie bola slama, a to nielen v Európe, ale aj v Ázii, Amerike a v Tichomorí. Ľudia ju stlali pod štedrovečerný stôl a spávali na nej. Vianočná slama sa podkladala pod sliepky, aby dobre niesli, obväzovali sa ňou stromy, aby dobre rodili, alebo sa pálila na obilnom poli. Magickú funkciu ľudia pripisovali aj závesným slameným predmetom, ktoré nazývali kvočka, pavúk alebo slamená baba. Boli to predmety upletené zo slamy alebo klásky zapichnuté do zemiaka a ozdobené srsťou, stuhami a poľnými plodinami. Niekedy mali stromovitý tvar a boli vlastne predchodcami vianočného stromčeka. Po Vianociach ich gazdiné odkladali do komory a používali ako magický predmet v ľudovom liečení. Z ďalších zvyklostí možno spomenúť železnú reťaz, ktorou sa omotali nohy stola, čo malo zaručiť súdržnosť rodiny. Gazdovia dávali k štedrovečernému stolu aj dožinkový veniec, aby si zabezpečili dobrú úrodu v nasledujúcom roku.  
zdroj: SITA

Podľa tradície sa veľké sviatky slávia v predvečer

Sláveniu Vianoc vtlačilo v našom kultúrnom priestore osobitú tvár kresťanstvo. Podľa tradície prebratej zo židovstva slávia kresťania veľké sviatky už večer pred ich skutočným termínom. Preto máme Štedrý večer 24. decembra a polnočnú svätú omšu v noci z 24. na 25. decembra. K slávnostne prestretému stolu si ľudia sadali podľa starého zvyku po objavení sa prvej hviezdy na oblohe. „Keď neskoršie zasadneme, budeme v lete meškať s robotou,“ pripomínalo sa v dedinských domoch. Po večeri sa deti rozbehli po susedoch spievať pod oknami koledy, za čo ich v každej rodine počastovali vianočnými dobrotami.

Slávnostná atmosféra vrcholila polnočnou svätou omšou, ktorá patrila medzi najnavštevovanejšie a nadobúdala dokonca ekumenický charakter, pretože v tento deň prichádzali do kostola aj neveriaci alebo príslušníci iných náboženstiev. Na mnohých miestach sa táto omša nazýva utiereň, čo je odvodené od slova utro, jutro – ráno.

Hneď zrána na sviatok Božieho narodenia – 25. decembra, sa slúžievala tzv. pastierska omša. Dopoludnie bolo plné vinšov a žičení, po hlavnej svätej omši sa však ľudia ponáhľali domov, lebo vraj kto dobehol prvý pred dvere, prvý obstál v prácach na poli, prvý skončil jarné aj letné roboty, pozvážal z poľa úrodu a predbehol ostatných s mlatbou. Zvyšok dňa charakterizovalo domáce silencium (ticho). Platil prísny zákaz všetkých prác, na obed sa len prihriali jedlá od večera a rušiť sviatočný pokoj návštevami sa považovalo za spoločenskú netaktnosť. Ľudia sa mali zamýšľať nad príchodom Spasiteľa na svet a ďakovať Bohu za túto milosť.

Atmosféra druhého vianočného sviatku, zasväteného prvému mučeníkovi – svätému Štefanovi, bola omnoho voľnejšia. Mládenci vyberali od dievčat „sviatočné“ za postavenie vianočného stromu uprostred dediny a za výzdobu chrámovej lode. Popoludní hrávali divadlá a večer patril svätoštefanskej veselici. Až touto tanečnou zábavou sa vlastne končilo pôstne adventné obdobie, keď boli hlučné svadby a iné radovánky zakázané.

Sviatočnú atmosféru čiastočne zopakoval silvestrovský večer, podobný najmä jedálnym lístkom tomu Štedrému. Vyvrcholením bol sviatok Troch kráľov alebo Zjavenia Pána 6. januára a následná nedeľa, ktorá je posledným vianočným dňom. Po tomto termíne sa v kostoloch prestanú spievať vianočné piesne, odstraňuje sa vianočná výzdoba a betlehemy môžu ostať iba v bočných kaplnkách. 
zdroj: SITA

Najznámejšia vianočná pieseň Tichá noc

Prvenstvo medzi vianočnými piesňami patrí, a to nielen u nás, Tichej noci. Jej text pochádza z rakúskeho Lungau, kde ho v roku 1816 zložil duchovný Mariánskej fary Joseph Mohr. O dva roky neskôr pôsobil Mohr v novozaloženej fare svätého Mikuláša v Oberndorfe pri Salzburgu. Na Vianoce 24. decembra 1818 požiadal miestneho organistu Franza Xavera Grubera, aby k jeho básni skomponoval priliehavú melódiu. Vznikla skladba pre dve spevácke sóla, chór a gitarový sprievod, pretože organ mal poruchu. Mohrovi sa tak zapáčila, že ju narýchlo zaradil do polnočnej omše. Premiéra piesne Stille Nacht – Tichá noc v malej kaplnke oberndorfského kostola mala podľa dobových prameňov obrovský úspech. Kaplnka dodnes nesie jej meno a text tejto najznámejšej vianočnej piesne preložili postupne do viac ako 200 jazykov sveta. 
zdroj: SITA

Tichá noc, svätá noc! 
Všetko spí, všetko sní, 
sám len svätý bdie dôverný pár, 
stráži Dieťatko, nebeský dar. 
Sladký Ježiško spí, sní, 
nebeský ticho spí, sní.

Tichá noc, svätá noc! 
Anjeli zleteli, 
najprv pastierom podali zvesť, 
ktorá svetom dnes dáva sa niesť: 
Kristus, Spasiteľ je tu, 
Tešiteľ sveta je tu!

Tichá noc, svätá noc! 
Nežná tvár, lásky žiar 
božsky rozsieva v jasličkách tam: 
bije záchranná hodina nám 
v tvojom zrodení, Boh, Syn, 
Ježiško, Láska, Boh Syn!

Vianoce

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie 
Vianoce sú kresťanským sviatkom vtelenia a narodenia Ježiša Krista.

V rímskokatolíckej cirkvi je druhým najhlavnejším sviatkom Sviatok Narodenia Pána alebo Prvý sviatok vianočný, ktorý sa podľa gregoriánskeho kalendára slávi 25. decembra. Od reformácie sa Vianoce začínajú sláviť už deň vopred, na Štedrý večer (24. decembra). Oslava narodenia Ježiša Krista sa takto rozkladá do o niečo dlhšieho času. Kým protestanti sústreďujú svoju oslavu na podvečerné bohoslužby počas Štedrého dňa a na ranné bohoslužby na 25. decembra, tak rímski katolíci sústreďujú svoju oslavu najmä k času, keď odbije polnoc medzi 24. a 25. decembrom. Omša sa takto slávi priamo o polnoci a preto sa nazýva polnočná omša.

V mnohých krajinách sú 24. a 25. december dňami pracovného pokoja. Niekde sa podobne slávi aj Druhý sviatok vianočný (v cirkevnom kalendári sviatok sv. Štefana, v anglosaských krajinách tzv. Boxing Day) – ktorý pripadá na 26. decembra. Niektoré pravoslávne cirkvi slávia Vianoce podľa juliánskeho kalendára 7. januára.

Oba tieto dátumy sú tradičné a ani jeden z nich nepredstavuje skutočný historický dátum narodenia Ježiša Krista. 25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov („Depositio Martyrum“) z roku 336. Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti – Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka – ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu. Aj niektorí raní kresťanskí autori spájali narodenie Krista so sviatkom znovuzrodenia slnka

Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý ďeň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových cias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra – jednoducho k tomuto dátumu pripočítali deväť mesiacov a vyšiel im predpokladaný dátum narodenia Ježiša Krista. Tighe píše:

„Ukazuje sa, že stanovenie dátumu Kristovho narodenia na 25. december nebolo nijako ovplyvnené pohanskými vplyvmi. A pohanský sviatok, ktorý v tento den zaviedol cisár Aurelián v roku 274, nebol len snahou využit zimný slnovrat na to, aby urobil politické vyhlásenie, ale takmer urcite bol pokusom dodat pohanský význam dnu, ktorý už bol pre rímskych krestanov dôležitý.“ (William Tighe, Touchstone 12/2003)

Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období liturgického roka. Trvá od prvých vešpier Sviatku Narodenia Pána až do nedele po Sviatku Zjavenia Pána (ľudovo Traja králi).

Kresťania aj nekresťania slávia Vianoce vzájomným obdarovávaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia). Mnohé krajiny majú ďalšie špecifické vianočné zvyky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *