Mgr.art. Slavka Liptáková, PhD.
 |
(narodená v roku 1977 v Bratislave)
Slavka Liptáková vyštudovala Vysokú školu Múziských umení v Bratislave, odbor Filmová a televízna scenáristika a dramaturgia. Popri riadnom vysokoškolskom štúdiu absolvovala trojročné štúdium na inštitúte Society for Higher Learning, kde sa pod vedením odborných tútorov venovala interpretácii literárnych textov a literárnej teórii. Po ukončení vysokej školy pokračovala v postrgraduálnom štúdiu, v rámci ktorého absolvovala trojmesačnú zahraničnú stáž v Dánsku na University of Copenhagen, Departement of Film and Media Studies. Pracovala ako dramaturg spoločnosti Film Factory, redaktor časopisu Kritika & Kontext a veceký pracovník VŠMU. Pravidelne prispievala do filmových, literárnych a spoločenských periodík. Podľa jej scenáru bol realizovaný celovečerný hraný film Zostane to medzi nami , Ženy môjho muža(Kvety sakury) a Malé oslavy.
Napísala a vydala knihu CHLAPEC BEZ MENA, ktorú ilustroval Fero Lipták
 |
úryvok z knihy
Nikto sa už nepamätá, ako sa volá. Ani on sám. Hovorili mu jednoducho "tento". A bol tak šťastný. Spočiatku si ľudia skúšali spomenúť, lámali si hlavy, ale nespomenuli si. A tak sa o ňom zhovárali čoraz menej, až na neho takmer celkom zabudli. Boli to jednoduchí ľudia. Rozprávali len o tom, čo malo svoje meno, ako sa patrí.
Aj toto je ona 😉
Film: Ženy môjho muža
Životy ľudí v stredoeurópskej metropole opúšťa v dôsledku uponáhľaného životného štýlu ľudskosť a duchovné hodnoty. Herečka Vera má najlepšie roky za sebou a jej sláva dohasína v moderátorskom kresle. Verin manžel Daniel zatiaľ zvádza mladé modelky, bojuje s nadmernou agresivitou a psychickými skratmi. Dievča, s ktorým strávil noc v hoteli, nájdu mŕtve. Stáva sa hlavným podozrivým a sám seba sa pýta, či by bol schopný zabiť…
O filme
Nový film Ivana Vojnára Ženy môjho muža zobrazuje osud mediálne úspešného manželského páru, s ktorým sa prelína niekoľko ďalších životných príbehov. Snímka ponúka výpoveď o živote v stredoeurópskej metropole, z ktorej sa v dôsledku uponáhľaného životného štýlu vytráca ľudskosť a duchovné hodnoty.
Herečka Vera má najlepšie roky za sebou a jej sláva dohasína v moderátorskom kresle. Daniel riadi produkčnú agentúru, pričom sa viac ako rodine venuje mladým slečnám. Obaja sa snažia naplno sústrediť na svoju prácu a ich manželstvo už niekoľko rokov zotrváva na mŕtvom bode. Vzkriesiť ho nedokáže ani mladučká Macedónčanka Liana, ktorá sa nečakane dostane do ich rodiny. Paralelne s Verou a Danielom si miesto v živote hľadá ošetrovateľka Eva a dizajnér Martin. Eva má nutkanie neustále niekomu pomáhať, Martin pomoc odmieta. Obaja však hľadajú spoločné šťastie a skutočný význam slov láska a smrť.
Vera zháňa hostí do svojej televíznej talk show, Daniel sa venuje reklamnej kampani pre Japoncov. Ich pracovnú idylku naruší nečakaný príchod šestnásťročnej Macedónčanky Liany. Načas zostáva v rodine Very a Daniela a snaží sa začať nový život. Vera nachádza v Liane časť svojho ja, ktoré sa z jej duše dávno vytratilo a zanechalo horké prázdno. Plachá naivná Liana prebúdza vo Vere novú citlivosť. Do talk show si začne pozývať ľudí, ktorí stoja na okraji mediálnej pozornosti. Posledným hosťom je osudom skúšaná Liana… Daniel zatiaľ zvádza mladé modelky, bojuje s nadmernou agresivitou a psychickými skratmi. Dievča, s ktorým strávil noc v hoteli, nájdu mŕtve. Stáva sa hlavným podozrivým a sám seba sa pýta, či by bol schopný zabiť…
http://www.arinafilm.sk/zenymojhomuza.sk/index.html
Film: Zostane to medzi nami
Scenár: Slávka Liptáková-Pavlásková
| ZOSTANE TO MEDZI NAMI Zůstane to mezi námi |
Zostane to medzi nami je príbeh troch ľudí, ktorí nevedia žiť vo dvojici no nemajú odvahu žiť sami. Hlavná postava Danica / Danica Jurčová / už dlhšiu dobu žije s úspešným mužom Michalom / Michal Dlouhý /, ktorý jej poskytuje všetko okrem lásky. Zmierená so vzťahom, ktorý je viac priateľský ako partnerský a čoskoro má byť zavŕšený svadbou, náhodne spoznáva charizmatického Tomáša / Tomáš Hanák /. Ten do jej usporiadaného života prinesie doteraz nepoznané silné emócie. Danica fascinovaná Tomášovými temnými tajomstvami prepadá vášni a emóciám rodiaceho sa vzťahu, ktoré ich postupne začnú spútavať natoľko, až sa stanú neznesiteľnými. Zmätená Danica opäť zatúži po Michalovej chladnej racionalite a vracia sa do náručia istoty, ktorú tak dôverne pozná. |
|
 |
Žáner: dráma Réžia: Miro Šindelka Hrajú: Danica Jurčová Michal Dlouhý Tomáš Hanák Zdena Studenková Marek Vašut Formát: 4:3 Zvuk: CZ 2.0 Dabing: CZ Titulky: CZ Bonus: výber scén, trailery Čas: 92 min. Prístupnosť: MP 15 |
|
http://www.zostanetomedzinami.sk/
Film: Malé oslavy
Každý je niekedy stratený.
Film o krutosti a absurdite všedného dňa, o salse, ktorá je vraj lepšia ako sex, ale aj o nehe, láske a nádeji v živote 14-ročnej Agáty, krátko potom, ako sa jej matke zrútil svet.
Tínedžerka Agáta žije so svojou mamou Magdou, ktorú vyhodili z práce. Magda sa rozhodne podnikať, otvorí si kaderníctvo. Vďaka podvodníkovi a nešťastnej hre osudu však príde o všetky investované peniaze i o strechu nad hlavou. Sťahujú sa do sociálnej ubytovne, kde 14-ročná Agáta objavuje zakázaný svet. Kým Magda sa snaží nájsť obživu, Agáta sa zapletie so sídliskovou bandou. Skúša prvé cigarety, alkohol, zažije krádeže v električkách, násilie, strach, ale aj oslobodzujúcu nezodpovednosť.
Magdina kamarátka Zora, bezstarostná a energická žena, ktorá si život užíva vo všetkých smeroch a najmä s mužmi, sa snaží Magdu povzbudiť a motivovať. Ponúkne sa, že malú Agátu vezme na čas k sebe. Zora sa však zoznámila s atraktívnym mužom, česko-kanadským emigrantom Yurim. Jej nádejne vyvíjajúci sa vzťah sa zamotá. Zdá sa jej totiž, že Yuri má k Agáte oveľa bližšie, ako by si želala. Vyhodí Agátu z bytu a rozčarovaný Yuri odchádza tiež.
Malá Agáta sa matke čoraz viac vzďaľuje a zapletie sa do zločinu, pri ktorom je zabitý člen bandy. Agáta sa skrýva. Ako má žiť s pocitom, že zapríčinila smrť ľudskej bytosti ? Kam sa má ukryť pred tými, ktorých mala rada? Kam sa má ukryť pred svetom? A sama pred sebou? Stáva sa, že ľudia sú občas stratení. Agáta cestu nájde…
Producent: Marian Urban
Réžia: Zdeněk Tyc
Námet a scenár: Slavena Liptáková
Spolupráca na scenári: Zdeněk Tyc
Dramaturgia: Marian J. Kovalik
Strih: Alois Fišárek
Hudba: Sisa Michalidesová, Peter Preložník
Nahral: Studio Garage, Viničné
Architekt: Pavol Andraško
Výtvarník kostýmov: Jana Hurtigová
Zvuk: Peter Gajdoš, Miloš Gluvňa
Výprava: Pavol Andraško
Umelecký maskér: Anna Hroššová
Kamera: Miro Gábor
Fotograf: Alexander Trizuljak
Producenti: Nelly D. Jenčíková, Zdeněk Skaunic, Carlo d´Ursi
Koproducent: Marek Urban, Vladimír Novák, Jaroslav Kučera
Vedúca výroby: Janka Horáková
Zástupca vedúcej výroby: Ivan Ruppeldt
Zástupca vedúcej výroby – lokácie: Marcela Švedová
Vedúci výroby Česká republika: Viktor Mayer
Vedúci výroby Taliansko: Claudia Salcedo
Vyrobil: ALEF Film & Media Group
Hrajú: Tereza Nvotová, Anka Šišková, Agnes Gubíková, Bolek Polívka, Mirka Pavlíková, Daniel Fischer, Radoslav Gažo, Gabriel Tóth, Matej Landl, Erika Lásková, Marie Ludvíková, Lukáš Latinák, Oľga Schmidtová, Zuzana Šimová a ďalší
Napísali o Slávke
| Vzťah scenáristu k režisérovi je o dôvere |
Film.sk No.7/8/2008
|
Slavka Liptáková (1977) je skutočné meno scenáristky, známej predovšetkým pod svojím dievčenským priezviskom Pavlásková. Už si ani nepamätá, prečo ju od detstva všetci volajú Slavena, ale rozhodla sa, že po tridsiatich rokoch sa vráti k svojmu oficiálnemu krstnému menu Slavka. Na jeseň 2008 sa dočkajú premiéry v kinách až dva koprodukčné filmy, ku ktorým napísala scenár. Kvety Sakury v réžii Ivana Vojnára a Malé oslavy v réžii Zdeňka Tyca. Absolventka Katedry scenáristiky a dramaturgie FTF VŠMU má už jeden celovečerný film za sebou. So Slavkou sme sa porozprávali aj o tom, aké je to zveriť svoje dielo do rúk druhým ľuďom, filmárom, ktorí určia jeho konečnú podobu.
Do povedomia divákov ste sa zatiaľ dostali ako spoluautorka scenára k filmu Zostane to medzi nami z roku 2003. Aký je váš vzťah k tomuto filmu z odstupu piatich rokov? – Môj vzťah k tomuto filmu je trochu komplikovaný. Napísala som režisérovi Mirovi Šindelkovi scenár, do ktorého on ešte ďalej vstupoval. Konečnú verziu scenára, podľa ktorej sa nakrúcalo, si prerobil celkom na svoj obraz. K filmu som teda mala vzťah ako k niečomu, s čím sa neviem identifikovať. Bol mi cudzí. Dodnes je to tak, ale beriem to ako skúsenosť. Miro mi ukázal, aké to je, keď sa niečo nepodarí.
Odkiaľ ste vtedy čerpali inšpiráciu? Je vám blízka societa ľudí, akú film zobrazuje? – Nie, vôbec mi nie je blízka. Ten film je veľmi chladný a charaktery vyabstrahované. Nie je v nich ani kúsok ľudskosti. Celý film je príliš mechanický. Na to, aby mohol niekto nakrúcať film o ľuďoch, musí ich mať rád. A to tam necítiť.
Na jeseň sa chystajú premiéry až dvoch filmov, ku ktorým ste napísali predlohy, Malé oslavy a Kvety Sakury. Ktorý z týchto dvoch filmov je vám bližší? Ktorý viac napĺňa vaše predstavy ako autorky pôvodnej predlohy? – Každý z týchto filmov je celkom iný, rovnako ako bola iná spolupráca s ich režisérmi. Napríklad, kým pri Kvetoch Sakury som bola pri poslednom zostrihu, Malé oslavy som vo výslednom tvare ešte nevidela. Ktorý z nich je mi bližší, to neviem povedať. Na jednom bola spolupráca príjemnejšia, na druhom trochu krivolakejšia. Kvety Sakury sa oveľa viac vzdialili mojej pôvodnej predstave, Malé oslavy sa, naopak, možno až príliš dôsledne držia scenára. Úlohu režiséra vidím niekde v strede. Teda, aby sa držal pôvodnej línie a zároveň do nej obrazom vnášal nové významy. Je zaujímavé, ako dvaja ľudia dokážu jednu situáciu rôzne interpretovať. Keď s niekým píšete scenár, vidíte pred očami virtuálny film a myslíte si, že je to ten istý, ktorý vidí ten druhý. Nikdy to tak nie je. Každý vidíme niečo iné. Ale asi je to dobre.
Za scenár ku Kvetom Sakury ste získali Cenu Tibora Vichtu. V čom bola táto cena pre vás prínosná? Pomohla vám vo vašej profesionálnej kariére? – Vždy je príjemné dostať nejakú cenu. Nie preto, že by človek potreboval potľapkať po ramene, ale preto, že sa mu ľahšie pracuje, keď má pocit dôvery zvonku. Viac si verí a nemusí vynakladať úsilie navyše, aby presviedčal okolie.
Nakoľko ste prítomná pri samotnej realizácii svojich scenárov? – Scenáristická práca je oveľa menej spojená s filmom, ako by si väčšina ľudí predstavovala. Má v skutočnosti o dosť bližšie k literatúre. Nemyslím si, že by bolo na úžitok filmu, aby som ako scenáristka bola prítomná na nakrúcaní. Na začiatku ponúknem svoju predstavu, napísanú na papieri a režisér je ten, kto ju ďalej rozvíja. Keď si scenárista vyberie režiséra a zverí mu svoj scenár, tak do neho vkladá určitú dôveru. Tento vzťah sa môže rôzne vyvíjať, napríklad ako pri Zostane to medzi nami. Ale zodpovednosti za rozhodnutie vstúpiť do spolupráce sa nedá zbaviť. Preto som napríklad aj Ivanovi Vojnárovi pri poslednom stretnutí povedala, že je na ňom, ako bude vyzerať konečný výsledok. V konečnom dôsledku, nemôžete režiséra nútiť do niečoho, čo mu nie je vlastné. Nedokázal by to urobiť.
Aký je váš postup pri hľadaní prostriedkov a tvorcov na realizáciu? Alebo tvoríte častejšie na zákazku? – Keď chce človek robiť remeslo profesionálne, tak sa musí naučiť tvoriť aj na zákazku. Mne sa zatiaľ darí udržať si slobodu v tom, že si sama vyberiem tému, o ktorej píšem. Na základe tejto témy potom hľadám režiséra, ktorý je ochotný sa k nej pripojiť. Režiséra ďalej pri svojej práci potrebujem, pretože tvorba pre každého režiséra si vyžaduje celkom iný prístup. Je dobré, keď je režisér prítomný pri procese vzniku scenára. Ale napríklad v prípade Malých osláv to bolo ináč. Celý scenár som napísala sama a až po jeho dokončení som hľadala režiséra. Najskôr ho mal nakrúcať Stano Párnický, z čoho nakoniec zišlo. Potom som oslovila Ivana Vojnára, keďže sa mi veľmi páčili jeho Lesní chodci. Medzitým sme ale začali pracovať aj na Kvetoch Sakury. Keďže by bolo náročné získať prostriedky na realizáciu dvoch projektov toho istého tandemu scenárista – režisér, Ivan si vybral Kvety Sakury, a Malé oslavy zostali voľné. Ďalší v poradí sa Malých osláv ujal Petr Koliha, ktorý sa ich pre nedostatok času takisto musel vzdať. So Zdeňkom Tycom sme sa potom vrátili k celkom pôvodnej verzii scenára a spolu sme na nej začali pracovať od začiatku.
O filme Malé oslavy sa z tlače zatiaľ dozvedáme predovšetkým vďaka originálnemu obsadeniu Anky a Terezy Šiškovej do rolí matky a dcéry. Máte slovo pri obsadzovaní filmových úloh? – Zdeněk Tyc ma oboznámil so svojím výberom hercov a opýtal sa ma na môj názor. Svoj názor som mu povedala s tým, že som konečnú voľbu nechala na neho. Potešil ma Bolek Polívka, ktorého poznáme skôr v úlohách, kde si môže dovoliť komické nuansy, čo som si v prípade jeho role v Malých oslavách nevedela predstaviť. To, že sa mu podarilo v tomto filme pôsobiť civilným a presvedčivým dojmom, ma milo prekvapilo.
Ako by ste vy prezentovali tento film, ak zabudneme na kuriózne obsadenie? – Pokiaľ sa podarilo zachovať to, čo si z príbehu pamätám, tak by mal byť o matke s dcérou, ktoré vďaka tomu, že sa ocitnú v úplnej núdzi, nájdu jedna druhú. Nájdu oporu jedna v druhej. Ide o veľmi univerzálnu situáciu, v ktorej sa preveria najzákladnejšie hodnoty a vzťahy. V podstate o úplne bežné veci, ktoré si ale väčšinou nevšímame.
A Kvety Sakury vašimi slovami? – Kvety Sakury sú filmom o nenaplnených životoch. Je tam starnúca mediálna hviezda, ktorá zistí, že jej čosi podstatné v živote uniklo pomedzi prsty. Ošetrovateľka, ktorá sa zamiluje do svojho umierajúceho pacienta. A mladé dievča z Macedónska, ktoré odovzdane, až trochu „psovsky“ prechádza všetkými životnými pohromami. Mali sme natočené dva závery a až v strižni sme sa definitívne rozhodli, ako film skončí. To trochu zmenilo vyznenie celej témy. Ale v zásade ide o to isté. O to budhistické – všetci sme si rovní v tom, že chceme byť šťastní. Bola by som ale trochu miernejšia a hovorila skôr o spokojnosti než o šťastí.
Pracujete v súčasnosti na nejakom novom scenári? – Áno. Zatiaľ mám iba prvú verziu a nečítal ju nikto okrem môjho manžela a Alice Nellis. Jej sa páčila, ale momentálne je zaneprázdnená vlastnými, už rozbehnutými projektmi. Čo sa týka témy, sama sa čudujem, ako som sa k nej dostala. Ide o príbeh muža s akademickým vzdelaním, profesora literatúry, ktorý sa jedného dňa dostane na duchovnú cestu. Vždy, keď som pracovala na niektorom zo svojich scenárov, tak som sa nachádzala v odlišnej etape môjho života a zaujímali ma odlišné veci. V čase vzniku Malých osláv ma priťahovalo všetko marginálne, čo sa nachádza na okraji spoločnosti. Aj v Kvetoch Sakury je niečo dekadentné, niečo navonok oslnivé, čo vnútri zostáva prázdne. Môj nový príbeh je pokračovaním. Sama som zvedavá, akým smerom sa to bude ďalej uberať.
Dnes sa stretávame s názorom, že slovenská kinematografia sa pomaly, ale isto stavia na nohy. Čo si o tom myslíte? – Naposledy som videla Slepé lásky, ktoré sa chlapcom naozaj podarili. Klobúk dole. Veľmi sa mi páčil aj animovaný film Ivany Šebestovej Štyri. Musím sa priznať, že som v poslednej dobe premeškala niekoľko nových slovenských filmov. Ale myslím si, že pokiaľ sa vyriešia legislatívne podmienky, tak je tu dostatok mladých talentovaných a šikovných ľudí na to, aby sa nakrúcali dobré filmy. Keď sa bude vyrábať, tak si ľudia zvyknú a začnú chodiť do kina. Je to taký začarovaný kruh. Podobná situácia bola isté obdobie aj v Dánsku, keď sa tam nenakrúcalo nič okrem pornografie a detských filmov. Potom sa odrazu zjavil nejaký von Trier a okolo neho skupina ľudí, ktorí začali tvoriť a všetko sa pohlo. Bola som tam tri mesiace a počas tohto obdobia malo premiéru asi päť dánskych filmov. To je úžasné, keď si uvedomíme, že Dánsko má približne rovnaký počet obyvateľov ako Slovensko. Tu vzniká otázka na legislatívu. Aké podmienky umožnili takúto zmenu? Dôležité bolo však aj to, že sa objavila osobnosť, ktorá mala nejakú víziu a ktorá dala veci do pohybu. Bodaj by sa aj u nás objavil niekto podobný.
V rozhovore pre predchádzajúce číslo Film.sk sa český scenárista Lubor Dohnal vyjadril, že „v súčasnom českom a slovenskom filme nechýbajú témy, ale odvaha a schopnosť byť patetický, dramatické či skôr melodramatické gesto“. Súhlasíte s ním? – Možno… Asi je to aj záležitosť trendu. Niekedy „sa nosí“ civilizmus, a keď sa ho prejeme, siahneme k výraznejším gestám. Osobne si musím dávať pozor na to, aby som nebola patetická, pretože k tomu mám sklon. Mám rada vypäté situácie, ale vypäté dovnútra. A tie netreba príliš zdôrazňovať, iba ich nechať vyznieť. Ak všetko divákovi zdôrazníme a podčiarkneme, ochudobníme ho o emocionálne poznanie. Iba ho v tom „vymáchame“, ale nedoprajeme mu nadhľad. Až tam sa emócia spojí s porozumením a my môžeme hovoriť o nejakom zážitku.
Nie ste iba scenáristka, ale aj filmová publicistka a teoretička. Stíhate sa ešte stále venovať aj tejto činnosti? – Nie. Na túto oblasť som momentálne rezignovala. Možno sa k nej ešte niekedy v budúcnosti vrátim, ale teraz ma takmer vôbec nezaujíma. Dokonca ani nečítam filmologickú literatúru. Táto kapitola sa pre mňa uzavrela s vysokou školou. Nemám potrebu sa k nej teraz vracať.
Eva Križková
(autorka je absolventka filmovej vedy FTF VŠMU)