Dovolenka pre každého


Pohľadnice, magnetky, tričká

Poľovnícke združenie Hontianske Moravce

Fero Lipták









Nože na predaj


ARCHA očami Slávki Liptákovej.

Budem písať za seba. Ako inak. Písať a maľovať, ak to má za niečo stáť, sa dá len za
seba. Takže… Na počiatku našej výtvarnej dielne, ktorá bola súčasťou detského evanjelického
tábora v Lišove, bol príbeh o Noemovej arche. Vlastne ešte predtým bola dohoda medzi
pánom farárom Hroboňom a mojím mužom, Ferom Liptákom, že spoja svoje sily, aby deťom
pripravili zaujímavý a pestrý program.
Feri vie možno maľovať, ale veľkým znalcom biblie nie je. Preto sme sa v nedeľu
ráno celá rodina aj s lišovskými rómskymi chlapcami vybrali na faru, aby sme si vypočuli
príbeh o potope a vode, ktorá zaplavila celú zem, ale ktorá tiež niesla archu ako semeno
života pre nový svet. Téma teda bola jasná. Chýbalo už len premeniť slová na obrazy, čiary
a farby… Ako vyzerala Archa? Aká loď to bola? Čo ju poháňalo? Motor, veslá, plachty alebo
iná, ľuďom nedostupná sila? Aj na to sa pýtali deti, keď si poobede sadli k stolom v našej
stodole, ktorá sa na pár dní sama premenila na akúsi archu, priestor spolupatričnosti a dôvery.
Nebolo to úplne samozrejmé. Dudinské a lišovské deti – cigánčence, sa potrebovali naučiť
spolu vychádzať, rešpektovať sa, jednoducho „byť vedľa seba“. Zvládli to pomerne hladko,
hoci drobné konflikty a trenice sa vyskytli. Ale možno, že aj párik gepardov z Noemovej
archy zavrčal na párik gaziel. Podstatné bolo, že si navzájom nijak vážne neublížili.
Prvý deň sme deťom dali to najjednoduchšie, papiere a ceruzky, aby zistili, že tuha
na bielej ploche dokáže všeličo, že môže byť takmer neviditeľná, alebo čierna ako uhoľ, že
dokáže vytvoriť rôzne štruktúry a tvary… Biela a čierna. Príbeh o Noemovej arche sa nám
pripomínal aj v takýchto detailoch. Prvé zviera, ktoré Noe vypustil, keď ustal dážď, bol
čierny havran, druhé biela holubica. Protiklady utvárajúce náš svet, práve ten svet, ktorý,
ak sme ochotní tomu načúvať, sa nanovo započal po veľkej potope. Čierna a biela sa neskôr
roztrieštila na ďalšie farby, a nový život prešiel bránou dúhy. Aj naše deti boli na druhý deň
celé farebné. Čisté tričká ozdobili akrilové prskance. Farba, čo sa nezmestila na kamene,
pristála na rukách, kolenách a niekedy aj vo vlasoch. Večer, keď sme všetko upratali, rozložili
sme po dlažbe stodoly kamene pomaľované všakovakými zvieratkami. Vonku v tráve sme
dokonca našli rodinku lienok. Naša archa sa postupne začala zapĺňať. Ale vedeli sme, že
archa je čímsi zjednocujúcom, je hniezdom bezpečia pre bylinožravcov aj mäsožravcov,
cicavcov aj vtáky. (Ako to bolo s rybami, to sme deťom s určitosťou povedať nevedeli.) Preto
sme sa rozhodli, že dôležitou časťou našej práce budú drevené objekty, ktoré deti pomaľujú
spoločne. Feri ich po večeroch vyrezával a stĺkal z dosiek, ktoré sa našli u nás v chalupe. Tak
vznikli: loď, strom, žirafa, pes, ryba, dúha… a našli si miesto na brehu lišovského potoka, aby
tak spojili tých, ktorí ich maľovali s tými, ktorí sa na nich budú pozerať. Ozaj, všimli ste si, že
archa svojím pôdorysom pripomína oko? Možno to, ktoré sa pozerá z druhej strany potoka, a
možno to Božie, ktoré nás všetkých obsiahne jediným pohľadom.
Ďalšie dni deti maľovali na drevené doštičky. Najnetrpezlivejšie, alebo snáď
najodvážnejšie boli tie lišovské, ktoré už o pól ôsmej ráno postávali pred plotom
a vykrikovali: „Ujo Fero! Môžeme vám nejako pomôcť?“ „Ujo Fero“ si ešte rozospatý
pofrflal, ale vždy vymyslel niečo, s čím sa na chvíľu zabavili. A tak deti maľovali, natierali,
zabíjali klince, skladali lodičky z papiera, a keď ich to zunovalo, hojdali sa na hojdačke pod
orechom. Feri miešal farby, ja vodu so sirupom, pani farárka prechádzala od jednej skupinky
k druhej a pán farár, keď sme sa nepozerali, sa dokonca pustil do svojho obrázku. Len sme ho
nemali vyrušiť, lebo pred obecenstvom, hoci laickým, stratil odvahu. Dokončiť ho napokon
musela pani Farárka. Na tom obrázku vidno dve tváre, jednu vedľa druhej. To, čo už ale vidno
nie je, sú dva rukopisy, ktoré sa navzájom prekrývajú a podporujú.
Možno sa to nezdá, ale všetky tieto činnosti nás poriadne uťahali. Teda aspoň nás,
dospelákov. Deti majú akýsi tajný záložný zdroj, ktorý ich udržuje v chode od skorého rána
do neskorého večera. Ale aj nám sa dostalo pomoci, keď sme už boli v koncoch. Jeden
večer som si, unavená po celom dni, povzdychla, že k tomu všetkému ešte potrebujem
navariť pre svoju rodinu. O pár minút stáli vo dverách nášho domu dve pani kuchárky
– mamičky, ktoré varili deťom z fary, s hotovým obedom na ďalší deň. Ferimu stačilo,
aby sa posťažoval, že netuší, ako prevŕta hrubú pásovinu, ktorou sa výtvarné objekty mali
pripevniť k podstavcom (vyrobili ich chlapi z dediny), aby sa v stodole objavil akýsi Miňo,
odborník na brúsenie vrtákov a vŕtanie do kovu. A potom aby človek neveril, že je to na svete
predsa len dobre zariadené, v súlade s akými nezjaveným, a predsa zjavným poriadkom.
Celý program vyvrcholil v piatok, kedy deti predviedli rodičom, lišovanom a známym,
čo všetko sa za tých pár dní naučili. Stihli toho naozaj požehnane. Pesničky, scénky, verše
z Písma, tvorivé dielne… Ale popri tom sa stihli aj vyšantiť a vyblázniť. To vôbec nie je
vedľajšie. Lebo to, čo náš život napĺňa, sú predovšetkým zážitky. A o tie deti z tábora nemali
núdzu. Záver programu sa odohrával u nás v stodole, kde boli nainštalované ich výtvarné
práce. Keď sa pozeráte na osamelý obrázok, všímate si detaily a máte možno sklon čo-to
komentovať, či nebodaj kritizovať. Ale keď vidíte také množstvo obrazov pokope, vnímate
predovšetkým silu, ktorá z toho sála. Bola v tom úžasná pestrosť, tvorivosť a myslím, že aj
radosť. Vzniklo čosi spoločné, kde sa už nehľadelo na jednotlivé stavebné kamene, ale na
pôsobivosť celku. Feri na dlážke z paličiek vyskladal nápis ARCHA. A ja som si spomenula
na chlapca, ktorý, keď prvý krát vošiel do stodoly, sa celkom spontánne opýtal: „To
sme teraz v kostole?“. Neboli sme v kostole, ale čosi z toho tam bolo. Akési „arché“, to
pôvodné, podstatné a neredukovateľné. To nedotknuteľné, ktorému hovoríme posvätné.
Vitajte na našej arche…
Slavka Liptáková
 

 FOTO album



© 2007 E-mail prístupov 2491540